Všetko kritizujeme ale niečo urobiť pre spoločnosť, to už akoby nevieme

Opäť prinášame ďalší rozhovor v rámci rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. V čase koronakrízy a prísnych opatrení ako aj neistoty (nie len v kultúre a umení) sme sa zhovárali s výtvarníkom Romanom Turcelom, ktorého mnohí poznajú z galérie Art Point – kultúrneho bodu v Prievidzi (v bývalom kine Baník). Tento priestor práve dnes oslavuje svoje ôsme narodeniny – gratulujeme!

 

1. Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?

Obávam sa že s odpoveďou na túto otázku nedokážem byť objektívny. Prievidza je pre mňa Moje mesto. Miesto kde som vyrastal, profiloval sa po všetkých stránkach, zažil všetky tie „prvýkrát“ a verím, že aj mnohé „naposledy“ 🙂 , prežil väčšinu svojho života… Neopodstatnene ju milujem, je to na úrovni emócií.

2. Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?

Jednoznačne sú to ľudia. Je to hlavne bratova rodina a trampská rodina veľmi blízkych kamarátov. Ľudia, ktorých vždy rád vidím a máme si čo povedať. Mám to šťastie že ich je skutočne veľa. Ten úžasný potenciál talentov, ktorým Prievidza disponuje ma vždy fascinoval. To podhubie tu prekvapivo stále je. Z neho vyčnievajú ľudia dosahujúci úspechy aj ďaleko za hranicami tohto mesta, štátu, kontinentu. No a potom je to príroda. Celá tá kotlina je magicky očarujúca.

3. A čo naopak nemáš rád, alebo ti vadí?

Vadí mi istá „malosť“, ktorou tu ľudia a následne aj celé mesto trpí. Neschopnosť vidieť meter od vlastného nosa. Mentalita, ktorá má základy zrejme v socializme. Akoby sme sa aj hanbili priznať že sme z Prievidze. Všetko kritizujeme ale niečo urobiť pre spoločnosť, to už akoby nevieme. Prípadne bláznom, ktorí sa do toho pustia naváľame polená pod nohy. Veci tu nefungujú len tak „normálne“, niekedy mám pocit, že keď minieš toaletný papier, tak musíš niekoho poznať aby si to „vybavil“… Aby som nebol moc osobný, spomeniem aj tie vizuálne. Staré sídlisko prišlo o mnohé sgrafitá, o chodníky a cesty dláždené čadičovými kockami… keď prechádzam po Bojnickej ceste, hneď Za depom zavriem obe oči aby som ochránil svoje duševné zdravie…

4. Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?

Mám rád ticho – priestor pre svoje myšlienky a to si dopriavam hlavne prechádzkami. Keď je pekne popri rieke Nitre, v lesoparku, občas sa vyberiem na huby – moc mi to nejde, ale mám to rád 🙂 .  Alebo si len tak sadnem na terasu k poháriku vína a pozorujem ľudí. V meste alebo v Art Point-e. Občas sa prebehnem na kolieskových korčuliach (niektoré letá to bola moja vychádzková obuv – mal som čas 🙂 ). Zimu nemám rád, snažím sa nevychádzať z domu. Vtedy je pekne iba v galérii, ateliéri alebo pri krbe 🙂 .

5. Čo by sa mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?

Neviem. Myslím, že ten čas kedy to bolo potrebné akútne riešiť je už dávno preč. Niežeby sa už nič nedalo robiť. Bude to stále náročnejšie keďže generácie šikovných ľudí za posledné roky odišli, chýba tu akási sociálna kontinuita. Našťastie nás môže zachrániť digitálna revolúcia, kedy je jedno kde sa fyzicky nachádzaš a pracovať môžeš kľudne pre celý svet. Aj z Prievidze (tu však nastupujú ďalšie otázky – prečo práve tu? Aké je tu zázemie? Nájomné bývanie v dostupnej cene a kvalite, stavebné pozemky, infraštruktúra, dopravná dostupnosť autobusom alebo vlakom, sociálne väzby…).

6. Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?

Prievidza má ohromne veľký potenciál v oblasti cestovného ruchu. Je to oblasť, ktorá by si vyžiadala nemalé investície, ale s relatívne rýchlou návratnosťou. Zároveň by doniesla do oblasti služieb príjmy, ktoré tu dnes tak moc chýbajú, zamestnalo by to tých šikovných mladých ľudí, ktorí odchádzajú za prácou mimo Prievidzu. A či by sa niektorí aj vrátili, to je skôr o tých osobných pocitoch, rodinných väzbách a podobne.

7. Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?

To je tiež, podľa mňa do značnej miery, poznačené tou našou mentalitou, o ktorej som už hovoril. Dnes už to až tak neviem posúdiť, keďže sa posledné roky venujem skôr občianskemu aktivizmu a „kultúrnej charite“ (piateho októbra 2020 je presne osem rokov od otvorenia Art Point – galérie a nezávislého kultúrneho bodu v Prievidzi 🙂 ). Predtým som mal pätnásť rokov úspešnú reklamnú agentúru a mali sme také skúsenosti, že lukratívne zákazky sme dostávali skôr od, nám neznámych, mimo prievidzských subjektov. To hovorí všetko.

8. Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?

🙂 samozrejme! Art Point 🙂 …tak vážne. Najviac si vážim Berkat a aktivity občianskeho aktivistu Ivana Sýkoru… Žiadne ďalšie nejdem spomínať. Všetci totiž akoby suplujú povinnosti štátu či samosprávy a ja som si nie istý, či to je tak správne. Chcelo by to širokú spoločenskú diskusiu.

9. Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?

Daj pokoj! 🙂 🙂 🙂 už nič nebudem resuscitovať!

10. Povedzme, že máš k dispozícii 100.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?

To by bolo veľmi málo peňazí na čokoľvek čo by skutočne zmysluplne naštartovalo dlhodobé aktivity, ktoré mesto tak moc potrebuje. Ale áno, mohol by som prispieť k realizácii mestskej galérie v Meštianskom dome. Veď aj teraz pre túto budúcu inštitúciu, ako Art Point, zhromažďujeme umelecké diela a doposiaľ sme už vytvorili zbierkový fond nemalej hodnoty.

 

 

Roman Turcal je grafik, dizajnér a galerista. Narodil sa v máji 1974 v Bojniciach. Výtvarnej tvorbe s využitím širokého spektra techník a ich kombinácií sa programovo venuje od svojich 18-ich rokov: 1998 – 2013 v Galery fon Art a od roku 2012 v galérii Art Point. V súčasnosti prechodne pôsobí v Prahe.

Výtvarná tvorba Romana Turcela je determinovaná silnou potrebou burcovať  k zamysleniu a klásť otázky. K jej vyjadreniu využíva originálny arzenál pre neho typického výtvarného tvaroslovia. Témou, ktorá je u neho dominantnou, je konflikt ľudských inštinktov s civilizáciou a morálkou. Aj preto v jeho obrazoch a ich cykloch zároveň dominuje stvárnenie rôznych častí ľudského tela, osobitne ruky, ako ich najkultivovanejšieho nositeľa. Zároveň je akýmsi filozofickým rozvinutím michelangelovskej témy  božskej ruky podávanej Adamovi, dotyk ktorej je zachraňujúci a liečivý.

Osobitne v posledných rokoch sa Roman Turcel venuje filozoficky uceleným, nekomerčným projektom. Napr. v projekte “Podajme si ruky“ názvy a obsahy diel priradil k známym svetoobčanom, ktorých oslovil , aby vlastnou rukou vpísali svoj odkaz do jeho obrazov. Doposiaľ tak urobili spevák Sting, režisér Miloš Forman, spevák Peter Dvorský a tibetský duchovný a svetský vodca Dalajláma.

Pokiaľ ide o prezentáciu jeho diel, rád využíva verejné priestory s voľným pohybom ľudí. Vychádza to z jeho úprimnej snahy umenie šíriť, konfrontovať ho nielen s úzkym okruhom zasvätencov. Túto snahu dokazuje aj výstavami, ktoré realizoval v parkoch, uliciach či obchodných domoch.

Vystavoval v mnohých mestách na Slovensku i v zahraničí: Washington D.C. (USA), Vukovar, Umag (Chorvátsko), Péč (Maďarsko), Viedeň (Rakúsko), Praha, Ostrava, Jistebník, Šumperk, Plzeň, Humpolec, Brno (Česko), Anda-Bohol (Filipíny), Prolom Banja (Srbsko), Antiqua – Acatenango (Guatemala), Phú Quôc (Vietnam) a Mazunte (Mexiko).